o MNE

Prečo Austrália

Navštíviť Austráliu som túžila od malička. Túto túžbu podnietili filmy, ktoré zobrazovali nádhernú austrálsku prírodu. Film Napoleon bol o nerozlučnej dvojici priateľov - papagája a psa, a film Štríbrný blesk o hrdom, nespútanom koni. Púšťala som si ich dookola nepočetnekrát, takže obraz austrálskej krajiny sa mi natrvalo vpísal do pamäti.

Mojou veľkou vášňou sú zvieratá a príroda. Milujem filmy a knihy o prírode, biológii a etológii, ale aj psychológii a sociológii.Vyrástla som (celkom dosť :-), ale záujem o zvieratá a prírodu ma neprešiel, hoci mám 20 rokov. Ten bol aj dôvodom prečo som si za maturitné predmety vybrala biológiu, chémiu a prečo som sa rozhodla pre štúdium biológie na univerzite v Bratislave. Váhala som medzi biológiou a veterinou, ale počas práce v košickom útulku pre psov som zistila, že mi nerobí dobre pohľad na krv a utrpenie zvierat. Kvôli štúdiu anglického jazyka v Austrálii som štúdium biológie prerušila.

Nevidím efektívnejšiu možnosť osvojenia angličtiny ako učiť sa ju v anglofónnej krajine. Vo všeobecnosti si ľudia myslia, že angličtina sa v anglicky hovoriacom prostredí dá výborne naučiť za pol roka. Po skúsenostiach človeka, ktorý plynule ovláda niekoľko cudzích jazykov, viem, že to nie je pravda. Aj keď učenie jazyka je veľmi individuálne, na jeho slušné zvládnutie je potrebné byť v krajine minimálne rok. Platí pravidlo priamej úmery - čím viac, tým lepšie...  

Za to, že som si mohla splniť svoj sen o živote v Austrálii, v jednej z najvyspelejších krajín sveta, ďakujem cestovateľovi, polyglotovi a veľkorysému človeku - strýkovi Lackovi.     

                                                   

Láska k zvieratám

V mojom živote veľmi dôležitú úlohu zohráva láska k zvieratám a prírode. Možno až fanatická, ale taká som... Odmalička som sa hrávala so zvieratami - živými, plyšovými a gumenými. Bábiky ma veľmi nezaujímali. Mala som množstvo gumených dinosaurov a ostatných zvieratiek. Filmy a knihy boli tiež o zvieratách. Dá sa povedať, že môj život sa stále točí okolo nich. Najviac mi k srdcu prirástli vlkoidné zvieratká - teda psy. Možno preto, lebo sú v našich končinách najdostupnejšie a aj preto, lebo s človekom vedia veľmi dobre spolupracovať.

Košický útulok

Pred troma rokmi som začala ako dobrovolníčka pracovať v košickom útulku pre psov. Najprv som venčila psov, neskôr som mala na starosti výbeh. Jedného psíka som si zobrala domov do dočasnej starostlivosti a spolu s mamou mu našla skvelú majiteľku pani Danku z Prešova, s ktorou sme stále v kontakte. V útulku som spoznala mnoho vynikajúcich človiečikov, ktorých srdcia tak ako to moje, bijú pre bezbranné nemé tvory. Konečne som našla rovnakú krvnú skupinu, ktorá je ochotná robiť zadarmo alebo za minimum, tak veľa. Títo ľudia sa nadomnou nepozastavujú, nepripadám im čudná a necítim sa pri nich nepochopená, čo sa o väčšine mojich rovesníkov, žiaľ, povedať nedá. 

Domáca ZOO

Mojim prvým zvieratkom bola korela, potom detská klasika - rôzne druhy hlodavcov (škrečky, pieskomily, potkan). Slovenský domov momentálne zdieľam so svojou vernou psiou spoločníčku Dastynkou a dvoma bytovými šelmičkami, kocúrikom Montíkom a mačičkou Cecilkou. Dastynka je kríženec, ktorú som zachránila od svojej nezodpovednej spolužiačky zo športového gymnázia, lebo sa jej chcela zbaviť. Je veľmi submisívna, pokojná (až príliš) a taký veľký psí dobráčik. Má za sebou skúšky obedience (poslušnosti) a nejaký čas som ju trénovala na agility. Naše cice (vlastne mamine) sú vznešené, lebo majú aj rodokmeň, ide o plemeno Peterbald, čo sú vlastne osrstené krížence orientálky a bezsrstého donského Sfinxu. Majú výborné bezproblémové povahy a krásny orientálny výzor.

Šport

Šport je mojou ďalšou doživotnou láskou. Milujem pohyb, nedokážem byť dlho bez neho. Neznášam byť dlhšie v uzatvorených priestoroch, ťahá ma to do prírody, alebo aspoň na prechádzku okolo bloku so psom.

Gymnastika, voltíž, basketbal

Keď som mala 5 rokov chodila som na gymnastiku, odtiaľ som prešla na voltíž ku koňom (tam sa mi veľmi páčilo :-). Napriek tomu, že som rozštepy a šnúry robila na povel bez rozťahovania, veľkú perspektívu som vzhľadom k predpokladu vyrásť viac ako je pre tento typ športu vhodné, nemala. Potom som sa nejaký čas venovala basketbalu, ale nejako ma nebavil.

Plávaniu treba obetovať všetko

Na športovom gymnáziu som začala s atletikou a skončila pri plávaní, ktorému som sa intenzívne venovala 4 roky. Plávanie ma veľmi bavilo, hlavne pri mojej zlatej trénerke Denise Polákovej. Ale začala som s ním pomerne neskoro, v 11-tich rokoch (bežné je začať v 5-tich). Aj keď počas prvého roka som všetkých mojich vrstovníkov, ktorí plávali od 5-tich rokov predbehla a mala lepšie časy, na výrazné úspechy by som musela ešte niekoľko rokov drieť. Chodila som na všetky možné súťaže, krajské, miestne. Mala som časy, ktoré ma kvalifikovali na majstrovstvá Slovenska. Tréneri vraveli, že mám talent. Talent som mala, ale výdrž nie. Hlavne psychickú. Nechcelo sa mi tak veľa obetovať zo života kvôli plávaniu. Nechcela som všetko staviť na jednu kartu. A to ešte kartu veľmi neistú a málo ohodnotenú. Vrcholovému športu a hlavne plávaniu treba obetovať všetko, každú voľnú minútu života. Vaša existencia sa scvrkne len do jednej oblasti - plávanie, nič iné sa totiž stihnuť nedá. Ani škola. Buď, alebo. A čo ak to nevyjde, čo ak nebudem najlepšia? V plávaní má význam len jedno - byť najlepšia, nič druhé sa nepočíta.

Koniec športu, začiatok školy

Tak som to vzdala a športové gymnázium som vymenila za gymnázium španielske. Bola to pre mňa veľká a hlavne ťažká zmena. Naraz som sa mala vyrovnať s tým, že sa mám "iba" učiť a že mám kopec voľna. Že mám sedieť doma pred knihami. Mala som pocit veľkej prázdnoty. Predtým som už o 6,00 h skákala do vody, potom chytro do školy s mokrými vlasmi a po vyučovaní na druhý dvojhodinový tréning. Domov som sa vracala o 18,30 h, hladná ako vlk a unavená ako kôň. Z príprav do školy veľa nebolo, lebo som musela skoro zaľahnúť, aby som bola schopná na druhý deň vstať ráno o 4,30 h. Soboty a nedele boli obetované zase súťažiam. A zrazu tento nabitý, vyčerpávajúci režim skončil.

Športové dozvuky

Istý čas som sa venovala bojovému športu .... Celkom ma to bavilo, ale nakoniec kvôli množstvu učiva na gymnáziu som s ním musela skončiť. Ešte zo športového gymnázia som v mnohých predmetoch mala veľké medzery, plus kvantum gymnaziálneho učiva, no mala som čo robiť. 

V súčasnosti športujem už len rekreačne. Takmer každý deň behám, pestujem bosonohý beh barefood. Momentálne na krásnych miestach v trópoch, na cairnskej Esplanáde (ulica popri pláži).

Svetonázor

Neinklinujem veľmi k takým typickým zábavkám mladých ľudí, ako sú diskotéky, alkohol či móde. Značkové oblečenie považujem za zbytočné plytvanie peniazmi. Koľkí psy by sa v útulku najedli za cenu jedného svetríka GUES... Pripadá mi to všetko tak absurdné. Neľutujem dať veľa peňazí za kvalitné veci, ktoré človeku dlho vydržia, ale kupovať množstvo drahých značkových vecí na krátku dobu je nezmysel. Neodsudzujem však nikoho, koho tieto zábavečky zaujímajú, je to jeho voľba.

Mňa zaujíma svet. Zaujímajú ma ľudia, ktorí robia veci prínosné, ktorí sa snažia zmeniť svet k lepšiemu. Fascinujú ma ľudia nekonvenční, ktorí nepodľahnú tlaku spoločnosti a idú si za svojim snom. Takými sú napríklad známa ochranárka a milovníčka opíc, nebohý lovec krokodílov Austrálčan Steven Irwin, cvičiteľka psov Viktoria , alebo známy milovník tigrov a správca afrického parku John Varty. Viem, zase menujem len zvieratkárov. No čo už so sebou narobím, vravím, že zvieratá sú mojou najväčšou láskou...

Cestovanie

Kde som bola

Zaujíma ma svet, ako v ňom na rôznych miestach žijú ľudia a zvieratá. Mojim veľkým cestovateľským snom okrem Austrálie bola Afrika. Pred dvoma rokmi mi strýko Lacko a jeho manželka tento sen splnili. Navštívila som s nimi JAR a Mozambik.

Mala som to šťastie, že som už stihla navštíviť celkom slušné množstvo zaujímavých a nevšedných miest. Bola som v Dubaji (Arabské emiráty), Kapskom meste (JAR), Mapute (Mozambik), Pembe (Mozambik), ostrovoch Maputo a Medjumbe (Mozambik), jazero Malawi (Mozambik), Taipei (Taiwan), Taitung (Taiwan), ostrov Green Island (Taiwan), ostrov Madeira (Portugalsko), ostrov Porto Santo (Portugalsko), Honkong, Cairns (Austrália), Canberra (Austrália), Paríž, Monastir a Soussi (Tunisko), Olympská riviéra (Grécko), ostrov Rhodos (Grécko), Budva (Čierna hora), Alanya (Turecko), Barcelona (Španielsko), Costa Brava (Španielsko). Ani som netušila, že toho bolo až toľko :-).

Afrika

V Kapskom meste sme strávili niekoľko dní. Je to mesto nádherných bielych pláži, tučniakov a veveričiek v mestských parkoch. V hlavnom meste Mozambiku v Mapute sme boli len dva dni, ale aj tie nám bohate stačili. Zažili sme prepad dvoch Afričanov oháňajúcich sa nožíkmi, keby nie náhodných okolojazdiach Portugalčanov, ktovie ako by sme dopadli. Takže sme veľmi radi nasadali do lietadla smerujúcom na krásne mozambické ostrovy. Ostrov Medjumbe s nádhernými bielymi plážami bol našim súkromným pozemským rajom ďalšie 4 dni, lebo okrem nás tam bolo len zopár ľudí :-). O ostrov Matemo sme sa ďalšie dni delili s miestnymi, veľmi príjemnými ľuďmi. Potom sme odleteli do vnútrozemia Mozambiku, do ekologického turistického strediska pri jazere Malawi. Nie je jazierko ako jazierko. Jazero Malawi je rozlohou také veľké ako Slovensko. Viac pripomínalo more ako jazero. Malo divoké vlny a krokodíly. Bolo tu nádherne, bývali sme africky :-).

Jazerom Malawi naša púť po Mozambiku skončila. Cestou naspäť sme sa zastavili na dva dni v Dubaji. Presne v tom čase tam mali ramadán, čo pre turistov nie je najideálnejšie, lebo reštauráciu, kde by sme sa mohli najesť, sme hľadali dosť dlho. Vonku bolo 40 stupňov Celzia, more malo teplotu našich termálnych vôd, takže sa v ňom schladiť nedalo. Celkom dobre sa však chladilo v klimatizovaných zastávkach mestskej dopravy :-). Dubaj bol impozantný a nevšedný - páčil sa mi. Chcela by som sa tam jedného dňa ešte raz vrátiť a vidieť viac vecí. 

Do Afriky by som sa rada vrátila, neodradila ma ani negatívna skúsenosť. Afrika a jej príroda je viac ako nádherná... neviem to opísať slovami. Tá zvláštna africká zem, červená ako antuka, jej vôňa, príroda a vidiečania - krásni prírodní ľudia, tešiaci sa z dobrej ryby, ktorú ulovili, alebo len z toho, že vidia cudzincov...

                                                                Ostrov Matemo - vlastnoručne nazbierané kokosy

                                                                                                Pláž v Dubaji

Taiwan

Na Taiwan som prišla k strýkovi Lackovi, ktorý v tomto subtropickom ostrovnom štáte žije už 15 rokov. Tri týždne som strávila v malom mestečku Taitung pri mori na juhu ostrova. Je ideálne pre tých, ktorí hľadajú pokoj, prírodu a milých vidieckych ľudí. Čo ma nadchlo je to, ako bezpečne si tam ľudia žijú. Nezatvárajú autá ani svoje domy, lebo tam sa nekradne. Nepáčila sa mi architektúra domov, prekvapilo ma, v akých jednoduchých domoch podobných našim garážiam tu ľudia bežne žijú. Prekvapilo ma to o to viac, keď som sa dozvedela, akú slušnú životnú úroveň majú. V chudobe a biede na Taiwane nežije nik. A ešte - pláže nie sú turisticky zaujímavé, sú kamenisté, špinavé. Taiwan nie je pre tých, ktorí hľadajú krásne pláže.

Madeira

Minulý rok som strávila týždeň na Madeire, hornatom ostrove s nádhernými výhľadmi na atlantický oceán. Madeira je ostrov večnej jary a to preto, lebo teplota je tu po celý rok rovnaká od 22 stupňov do 30. V takomto podnebí sa veľmi darí všemožnej zeleni a vzácnym kvetom. Madeira je ako veľká botanická záhrada, ale pláže tu nenájdete, len jednu malinkú s tmavým pieskom a jednu umelú, ktorá však nestojí ani za reč. Blízky ostrov Porto Santo má krásne široké pláže so zlatistým pieskom a malebné ulice s domami. Pekné... :-). Ľudia sú tu pohodoví, nikam sa nenáhlia, žiaden stres... 

Honkong

Toľko obrovských výškových budov na jednom mieste, že to až dych vyráža. Honkong mesto biznisu sa mi nepáčilo, samý smog a to množstvo obrovských budov na mňa pôsobilo klaustrofóbicky. Je to naozaj mesto biznisu a tomuto prívlastku jeho architektúra zodpovedá. Žiť by som tu nechcela. Na mňa je v Honkongu príliš veľa ľudí, príliš veľa betónu a skla a málo zelene a priestoru.

Tvorba stránky

Tvorcom a administrátorom tejto stránky je moja mama. Baví ju robiť webstránky, takže mi navrhla použiť e-maily, ktoré jej o živote v Cairnse píšem, na tento účel. Ja som príliš aktívny, kinestetický typ, dlho a často sedieť pred počítačom nedokážem, po dvoch hodinách mám dosť kompíku najmenej na ďalšie dva dni. Vlastne dlho neobsedím pri ničom, musím byť stále v pohybe, takže tvoriť webstránku nie je blízke mojej náture a pri svojich aktivitách, by som si na to sotva našla čas.

Takže toľko na vysvetlenie pre tých, ktorí ma poznajú a vedia, že šprtanie sa v počítači nie je mojou silnou stránkou :-). Nie, nezmenila som sa, moje texty a fotografie upravuje a na web vkladá moja mum kreatívna :-). 

Toto som jej nedávno poslala ako posledné varovanie :-).

                                                                         Hi mum,

                                                                         Mami dávaj si pozor, nie že sa ti toto stane :D

                                                                         Have a Gday!

                                                                         sending smile :)