Prepadá ma zúfalstvo. Som druhý deň v novom sharehouse a opäť problém. V tomto ma nestraší jeho majiteľ, ale obrovské šváby. Dnes ráno som sa jedného dotkla pri vyberaní nutely z kuchynskej skrinky. Vydesil ma na smrť!
Doslova. Ja sa tých tvrdých ploských tvorov s dlhými tykadlami nesmierne štítim. Viem, že ako zvieratkárka a budúca biologička by som nemala, ale zatiaľ je to tak. Sú mi jednoducho strašne odporní, viac ako pavúky.
Dnes ráno som si v harmonickom rozpoložení vyberala zo skrinky v kuchyni nutelu a na vrchnáku sedela tá obrovská hrdzavohnedá príšera. A dotkla sa môjho prsta. Vyľakalo ma to tak, že som rada, že žijem. Chvíľu sme pozerali na seba, myslím si, že ja som z neho mala väčší des ako on zo mňa. On sa spamätal skôr a pokiaľ som v panike stihla porozmýšľať čo mám schmatnúť, aby som ukončila jeho prítomnosť na mojich veciach, utiekol, ani neviem kde.
Už som si pomaly zvykla na menšie druhy, na ktoré som natrafila v predchádzajúcich ubytovaniach, ale na tie obrovitánske 5 centimetrové si asi nezvyknem. Mám z nich fóbiu. Oni, keď vás zbadajú, tak na chvíľu zamrznú (asi od strachu), pri tom sa im skúmavo hýbu len tie ich dlhé tykadlá na hlave a potom sa nevypočítateľne a veľmi rýchlo rozbehnú. A to tak, že si to kľudne namieria aj k vám. Ach...
Prvú skúsenosť s veľkou čiernou príšerou som mala na wecku vo svojom prvom austrálskom "domove". V noci som utekala na WC, zapla som svetlo a na dlážke predo mnou na mňa niekoľko sekúnd nehybne civelo monštrum a mikalo tými svojimi dlhočíznymi tykadlami. Potom sa spamätalo a rozbehlo sa k mojim nohám. Raz k jednej, raz k druhej. Podskakovala som tam ako najatá, pokiaľ šváb našiel ten správny smer a zmizol. Odvtedy som chodila po dome zásadne v šľapkách, aj v noci, na wécko. Toto stretnutie však nebolo také desivé ako dnešné. Asi preto, lebo dnes to stretnutie bolo naozaj nečakané a ešte k tomu aj fyzické.
Teraz neviem čo robiť ďalej. Sťahovať sa mi už znovu naozaj nechce.
