Predierať sa medzi pavúkmi, ovinujúcimi pichľavými rastlinami s pijavicami na nohách a kvôli hustote porastu vidieť pred seba len na dva metre je veru silný zážitok. Do tropickej džungle sme išli viacerí, ale stalo sa, že som sa v nej ocitla na chvíľu sama. Bez vody, bez mobilu a akýchkoľvek vecí. Moji spolupútnici sa mi stratili... Bola to chvíľa strachu, paniky, klaustrofóbie a absolútnej bezmocnosti.
Do mesta Cape Tribulation, ktorý je vstupom do dažďového austrálskeho pralesa vzdialeného asi dve hodiny jazdy od Cairnsu, sme sa vybrali na trojdňový trip. Odporúčam každému zažiť niekoľko hodín v džungli. Zistíte, že filmová džungľa je presne taká istá ako skutočná. Tmavá, vlhká, neprehľadná a neskutočne zelená.
Džungľa je ozajstné dobrodružstvo
Kto ma rád prírodu, v džungli si príde na svoje. Nezabudnuteľným zážitkom je samotné predieranie sa hustým zeleným porastom. Pripadala som si ako ten chlapík z Discoveri, ktorý demonštruje ako prežiť v rôznych podmienkach. Spomenula som si, ako sa predieral hustou džungľou a hovoril o strašnom vlhku. Nemali sme nožík, ani mačetu a veruže by sa tu hodilo mať so sebou aspoň obyčajné nožnice. Na každom kroku sme sa totiž zamotávali do dlhých zelených pásikov, ktoré viseli zo stromov. Tá popínavá rastlina mala maličké zúbky po okrajoch. A tie zúbočky boli teda strašne nepríjemné. Chytali nás za kožu, oblečenie, najhoršie bolo, keď sa nám dostali do vlasov. Zakaždým sme museli urobiť krok späť a pomaličky rastlinu zo seba odlepovať. Okrem týchto tenkých pásikov, tam boli ďalšie ovíňajúce rastliny. Proste všetko nás tam chytalo, zvieralo...
Pavúky a pijavice sú všade a veľa
Predieranie sa takýmito rastlinami trvá dosť dlho. V slovenskom lese by som tých zopár kilometrov prešla raz dva, ale v džungli chôdza trvá veľmi dlho. Nielen rastliny a hrboľatý povrch nám bránili v napredovaní. Ďalšou nepríjemnosťou, ktorú v pralese musíte zdolať, je nenormálne množstvo pavučín s číhajúcimi pavúkmi. Toľko pavúkov som v živote nevidela. Ako v horore. Veľakrát som sa zastavila tesne pred veľkou sieťou s nosom pri obrovskom pavúkovi. Bŕŕ.
Neboli to ale tie chlpaté obrovské tarantule, ešte to by chýbalo. Jedného chlpatého, ale maličkého som videla na strome. Pavúky mali dlhé nohy a veľké bruchá rôznej veľkosti. Bolo ich tam strašne veľa. Ešte, že som išla v poradí ako druhá a nemusela som rozbíjať pavučiny. Okrem týchto „milučkých“ zvieratiek boli v pralese pijavičky. Tie sú v každom dažďovom pralese. Boli dosť nechutné, musím priznať. Tmavo hnedé, napučané a slizké. Vôbec som necítila, že sa tá pralesná potvora do mňa zakusla a cicia mi krv. Oproti komárom majú jemnejšie spôsoby prenikania do kože. A majú aj lepšie správanie, nie sú také otravné a nebzučia vám okolo ucha. Len si pekne čušia na vašom telíčku a tíško si pochutnávajú. Keď som ju na sebe zbadala, omráčila som ju repelentom, po ktorom sa čudne skrútila a bolo po nej. Odpadla a spustila príval krvi. Počas chôdze som si často kontrolovala nohy, hľadala som ďalšie a videla som, ako sa mi malé rúročky (nenacicané pijavice) šplhajú po ponožke.
V džungli bez vody, mobilu a sama
Najhoršie zo všetkého ale bolo, že v ten deň bolo príšerne horúco a nemali sme dosť vody. Fľašu vody čo som si so sebou niesla, som veľmi rýchlo vypila a veľmi rýchlo som ju aj vypotila. Bolo tam tak vlhko, že som bola úplne mokrá, kvapkal mi pot z brady. Takže cestou naspäť sme nemali ani kvapku vody, ešte, že to nebola nejaká poldňová túra...
Nikomu neodporúčam ísť do pralesu sám, je to naozaj veľmi nebezpečné. Túra po drevených turistických chodníkoch vo vysekanom poraste je bezpečnejšia. Tam mi to tak všetko došlo. Terén bol strmý, všade plno konárov, kmeňov, dá sa tam celkom ľahko vyvrtnúť členok alebo prísť k inému úrazu. Orientácia je v džungli veľmi problematická, cez ten hustý porast sa všetko javí rovnaké a je veľmi ľahké sa stratiť.
Nám sa stalo, že sme zišli z cesty a museli sme ju hľadať. Kamaráti totiž hľadali batohy, ktoré sa pri výstupe rozhodli nechať dole. mysleli si, že tooto cestou pôjdu aj naspäť. Logicky to malo tak byť, len ten porast je tak hustý a tak rovnaký, že mieto s batohmi nevedeli nájsť. Mali sme v nich všetky veci. Išli to miesto hľadať a stratili sa mi. Ostala som tam úplne sama, kričala ich mená, no nikto sa mi neozýval. Bola som bez vody, mobilu, liekov, oblečenia. Ak by ma poštípal nejaký živočích nemôžem si zavolať ani záchranku, nemôžem si ošetriť ranu a bez vody v tej horúčave rýchlo skolabujem. Nájsť cestu von je veľký problém aj pre ľudí so skvelou orientáciou a nie ešte pre človeka, ktorý má problém zorientovať sa aj v obchodnom dome. A šanca, že vás nájdu nejakí turisti, je naozaj minimálna. Predsa len, väčšina má dosť rozumu na to, aby džungľu spoznávala len z bezpečných turistických cestičiek.
Vták Kazuár má silný kop
V Cape Tribulation sa vyskytuje chránený druh vtáka Kazuár (Cassowary), ktorých je dnes už veľmi málo. Je nebezpečný, lebo má silný kop a jeho dlhé, ostré pazúry môžu človeku privodiť aj smrteľné zranenia. My sme videli samca na ceste, ako sa pokojne a sebavedomo prechádzal aj so svojimi dvoma „kuriatkami“. Mali sme vraj veľké šťastie, že sme ich videli, lebo bežné to nie je. Tento druh vtáka je zvláštny tým, že o mláďatá sa stará otec. On sedí na vajíčkach pokiaľ sa nevyliahnu a on sa stará aj o ich výchovu.
Lokalita Cape Tribulation je nádherná kvôli svojej zeleni. Žasla som z tak zelenej trávi. Neviem, či som niekde videla trávu zelenšiu. Prší tam veľmi často, takže preto je tam tak krásne, číro zelená tráva, bez jediného suchého stebla. Dá sa tam aj jazdiť na koníkoch. A robia tam veľmi dobrú zmrzlinu z čerstvého ovocia. Parádne som si pochutnala. Mňam. Je tam rieka, v ktorej sa dobre chladí a pláva a v ktorej nie sú žiadni krokodíly.