Zvláštna situácia, ktorá však odhaľuje dosť o charaktere človeka, nastáva, keď spoločne nájdete na ulici peniaze. Niektorí ľudia nadobudnú pocit, že keď ich prví zdvihnú, tak si ich môžu nechať...
V meste som sa zoznámila s Nemcom, ktorý bol v Austrálii mesiac. Párkrát sme si s jeho kamarátkou zo Švajčiarska vyšli na kávu, do mesta, k pláži. Javil sa ako príjemný, slušný a pozorný spoločník. Až dovtedy, pokiaľ sme spoločne, obidvaja naraz, nezbadali na zemi 50 dolárov (čo nie je málo). Obaja sme sa začali rozhliadať či nie je v blízkosti niekto, komu by mohla vypadnúť. Nikto nikde. Boli sme obaja v pomykove, čo teraz s tým. Nemec zdvihol 50-tku zo zeme a dal si ju do vrecka. V duchu som si povedala – výborne, máme na kávu a zákusky, potom som to povedala nahlas :-).
Oznámil, že nás pozýva na kávu. Aké bolo moje prekvapenie, keď chcel skončiť pri jedinej káve, veď sme našli 50 dolárov, čiže 42 si chcel nehanebne nechať. Tak som sa ešte domáhala koláča, ale nejako mi nechcel rozumieť. Vyzeralo to tak, že si ten koláč mám zaplatiť sama. Keďže nehovoril ani o tom, že sa chce rozdeliť, tak som mu so smiechom povedala, že som 50-tku videla prvá a že 20 dolárov si prosím. Vyzeralo to, že opäť nechce pochopiť. To však nebol žart. Viackrát som mu to ešte naznačovala, no on zaujal postoj – káva a nič. Keby sa pridala tá Švajčiarka ku mne, ale ona vyhlásila, že jej stačí jedna káva. Strašné. On sa nehanbil nechať si 42 dolárov, to naozaj nedokážem pochopiť. Podľa mňa by bolo pekné, keby sme sa za to najedli, dali si kávu, koláče a nejaké drinky a nie, že si nechá zbytok :(. To bolo chrapúnstvo.
Pripomenulo mi to zážitok s kamarátkou Zuzkou v Košiciach, keď som pri nej našla 20 korún na chodníku. Začala nehorázne tvrdiť, že ich videla prvá, len to nepovedala a preto chcela, aby som jej 20-tku dala. Napriek tomu, že som ju našla ja (aj zdvihla), rozdelila som sa s ňou.
Aké z toho plynie ponaučenie? Ak budem v spoločnosti viacerých ľudí a zbadám peniaze, alebo čokoľvek hodnotné na zemi, ihneď sa na to vrhnem a strčím si to do vrecka. A budem kašlať na iných, veď prečo nie, keď to tak robia druhí, prečo to nemôžem robiť ja, keď sa druhí nehanbia, prečo by som sa mala ja... Nie, nie, takto to nebude, takéto správanie mi je odporné a nerobím veci, ktoré sa mi nepáčia u iných len preto, lebo to aj oni robia tak. To je veľmi primitívne ospravedlnenie vlastného zlyhania a nepekného charakteru.
A keď sme už pri tom charaktere, napadlo mi jedno krásne príslovie: „Časom si možno zvyknúť aj na ten najhorší charakter - najmä keď je vlastný."
Ešte k tým peniazom. Austrálske doláre nie sú papierové, nedajú sa roztrhnúť, iba roztrihnúť. To sa mi hodí, lebo nie som z tých, čo si na veci dávajú pozor, bohužiaľ. Takže môžete si ich pošulkať a strčiť do vrecka a stále ostanú celé a celkom rovné. :)
