V mojom živote veľmi dôležitú úlohu zohráva láska k zvieratám a prírode. Možno až fanatická, ale taká som... Odmalička som sa hrávala so zvieratami - živými, plyšovými a gumenými. Bábiky ma veľmi nezaujímali. Mala som množstvo gumených dinosaurov a ostatných zvieratiek. Filmy a knihy boli tiež o zvieratách. Dá sa povedať, že môj život sa stále točí okolo nich. Najviac mi k srdcu prirástli vlkoidné zvieratká - teda psy. Možno preto, lebo sú v našich končinách najdostupnejšie a aj preto, lebo s človekom vedia veľmi dobre spolupracovať.
Košický útulok
Pred troma rokmi som začala ako dobrovolníčka pracovať v košickom útulku pre psov. Najprv som venčila psov, neskôr som mala na starosti výbeh. Jedného psíka som si zobrala domov do dočasnej starostlivosti a spolu s mamou mu našla skvelú majiteľku pani Danku z Prešova, s ktorou sme stále v kontakte. V útulku som spoznala mnoho vynikajúcich človiečikov, ktorých srdcia tak ako to moje, bijú pre bezbranné nemé tvory. Konečne som našla rovnakú krvnú skupinu, ktorá je ochotná robiť zadarmo alebo za minimum, tak veľa. Títo ľudia sa nadomnou nepozastavujú, nepripadám im čudná a necítim sa pri nich nepochopená, čo sa o väčšine mojich rovesníkov, žiaľ, povedať nedá.
Domáca ZOO
Mojim prvým zvieratkom bola korela, potom detská klasika - rôzne druhy hlodavcov (škrečky, pieskomily, potkan). Slovenský domov momentálne zdieľam so svojou vernou psiou spoločníčku Dastynkou a dvoma bytovými šelmičkami, kocúrikom Montíkom a mačičkou Cecilkou. Dastynka je kríženec, ktorú som zachránila od svojej nezodpovednej spolužiačky zo športového gymnázia, lebo sa jej chcela zbaviť. Je veľmi submisívna, pokojná (až príliš) a taký veľký psí dobráčik. Naše cice (vlastne mamine) sú vznešené, lebo majú aj rodokmeň, ide o plemeno Peterbald, čo sú vlastne osrstené krížence orientálky a bezsrstého donského Sfinxu. Majú výborné bezproblémové povahy a krásny orientálny výzor.
Šport
Šport je mojou ďalšou doživotnou láskou. Milujem pohyb, nedokážem byť dlho bez neho. Neznášam byť dlhšie v uzatvorených priestoroch, ťahá ma to do prírody, alebo aspoň na prechádzku okolo bloku so psom.
Gymnastika, voltíž, basketbal
Keď som mala 5 rokov chodila som na gymnastiku, odtiaľ som prešla na voltíž ku koňom (tam sa mi veľmi páčilo :-). Napriek tomu, že som rozštepy a šnúry robila na povel bez rozťahovania, veľkú perspektívu som vzhľadom k predpokladu vyrásť viac ako je pre tento typ športu vhodné, nemala. Potom som sa nejaký čas venovala basketbalu, ale nejako ma nebavil.
Plávaniu treba obetovať všetko
Na športovom gymnáziu som začala s atletikou a skončila pri plávaní, ktorému som sa intenzívne venovala 4 roky. Plávanie ma veľmi bavilo, hlavne pri mojej zlatej trénerke Denise Polákovej. Ale začala som s ním pomerne neskoro, v 11-tich rokoch (bežné je začať v 5-tich). Aj keď počas prvého roka som všetkých mojich vrstovníkov, ktorí plávali od 5-tich rokov predbehla a mala lepšie časy, na výrazné úspechy by som musela ešte niekoľko rokov drieť. Chodila som na všetky možné súťaže, krajské, miestne. Mala som časy, ktoré ma kvalifikovali na majstrovstvá Slovenska. Tréneri vraveli, že mám talent. Talent som mala, ale výdrž nie. Hlavne psychickú. Nechcelo sa mi tak veľa obetovať zo života kvôli plávaniu. Nechcela som všetko staviť na jednu kartu. A to ešte kartu veľmi neistú a málo ohodnotenú. Vrcholovému športu a hlavne plávaniu treba obetovať všetko, každú voľnú minútu života. Vaša existencia sa scvrkne len do jednej oblasti - plávanie, nič iné sa totiž stihnuť nedá. Ani škola. Buď, alebo. A čo ak to nevyjde, čo ak nebudem najlepšia? V plávaní má význam len jedno - byť najlepšia, nič druhé sa nepočíta.
Koniec športu, začiatok školy
Tak som to vzdala a športové gymnázium som vymenila za gymnázium španielske. Bola to pre mňa veľká a hlavne ťažká zmena. Naraz som sa mala vyrovnať s tým, že sa mám "iba" učiť a že mám kopec voľna. Že mám sedieť doma pred knihami. Mala som pocit veľkej prázdnoty. Predtým som už o 6,00 h skákala do vody, potom chytro do školy s mokrými vlasmi a po vyučovaní na druhý dvojhodinový tréning. Domov som sa vracala o 18,30 h, hladná ako vlk a unavená ako kôň. Z príprav do školy veľa nebolo, lebo som musela skoro zaľahnúť, aby som bola schopná na druhý deň vstať ráno o 4,30 h. Soboty a nedele boli obetované zase súťažiam. A zrazu tento nabitý, vyčerpávajúci režim skončil.
Športové dozvuky
Istý čas som sa venovala bojovému športu .... Celkom ma to bavilo, ale nakoniec kvôli množstvu učiva na gymnáziu som s ním musela skončiť. Ešte zo športového gymnázia som v mnohých predmetoch mala veľké medzery, plus kvantum gymnaziálneho učiva, no mala som čo robiť.
V súčasnosti športujem už len rekreačne. Takmer každý deň behám, pestujem bosonohý beh barefood. Momentálne na krásnych miestach v trópoch, na cairnskej Esplanáde (ulica popri pláži).
Moja odlišnosť
Nezaujímajú ma diskotéky, alkohol, povrchné reči a podobné zábavky. Nezaujíma ma ani móda a značkové vecičky. Považujem ich za zbytočné plytvanie peňazí. Koľkí psy by sa v útulku najedli za cenu jedného svetríka GUES. Pripadá mi to všetko tak absurdné. Neľutujem dať veľa peňazí za kvalitné veci, lebo zvyčajne dlhšie vydržia a lepšie slúžia, ale kupovať množstvo drahých značkových vecí na krátku dobu je nezmysel. Neodsudzujem však nikoho, koho tieto zábavečky zaujímajú, je to jeho voľba.
Mňa zaujíma svet. Zaujímajú ma ľudia, ktorí robia veci prínosné, ktorí sa snažia zmeniť svet k lepšiemu. Fascinujú ma ľudia nekonvenční, ktorí nepodľahnú tlaku spoločnosti a idú si za svojim snom. Takými sú napríklad známa ochranárka a milovníčka opíc, nebohý lovec krokodílov Austrálčan Steven Irwing, cvičiteľka psov, alebo známy milovník tigrov a správca afrického parku John Warty. Viem, zase menujem len zvieratkárov. No čo už so sebou narobím, vravím, že zvieratá sú mojou najväčšou láskou...